10. a 11. 3. sme si pripomenuli Ivana, ktorý nás pred rokom opustil.
Na koncerte vystúpili:
Piatok :
Blueberry band a Matúš Oravec
Ticho – Špeciálny „reunion“ koncert!
Aurelius Q
Jam session
Sobota:
Chór Vážskych Muzikantov
Vydrapená Bužírka Punk System
DJ Wychytavac (ex Yellowcake, Flow)
Fotogalériu z akcie si môžete pozrieť napríklad aj tu: Facebook Jura Kouřila
Asi moja jediná fotka s Ivanom:
Počas koncertu svoju spomienku na Ivana osobne prečítal jeho dlhoročný priateľ akademicky maliar Juraj Oravec a sprostredkovane aj Ľuboš Dzúrik.
Ľubošov text:
Ivan KUBÍK
predtým Kuvik
S Ivanom Kuvikom sme boli spriatelené duše celý život a viacmenej od narodenia, nehovorím, že sa poznáme, ale bývali sme obaja v jednom dome v červenom paneláku na Sihoti vedľa Rozkvetu. On býval asi o päť vchodov ďalej, ale to sme sa dozvedeli až asi desať rokov neskôr, že on tam býval. Tie životy naše boli prepletené od začiatku až do konca.
Ivan niekedy v predpubertálnom veku, ja si myslím, že mal okolo 18 rokov, bežal v škole dlhý vytrvalostný beh a dostal mozgovú príhodu. Odniesla si to ľavá ruka, pravá noha a celý život dosť hrdinsky bojoval s týmto hendikepom. Neprestal žiť a začala ho úplne od začiatku baviť hudba. Moja svokra a Ivanova mama celý život spolu pracovali v Konštrukte v sklade, a preto o Ivanovi viem také veci, ktoré vedela len mama.
Ivan bol strašný fanúšik, najprv bol taký modelár, staval si všelijaké radiá, letovačka bola jeho veľký kamarát a ako prvý človek v Trenčíne, ktorého som poznal, mal doma CD player ešte za bývalého režimu.
A to jedno CD-čko vážnej hudby, neviem, či to bol Bach alebo Mozart, stálo vtedy 800 československých korún, čo bolo pol mesačnej výplaty. A Ivan bol z toho nadšený, pretože samozrejme predtým počúval gramoplatne všelijakých skupín a to CD ohodnotil tak, že medzi skladbami bolo počuť absolútne ticho. Na platni medzi skladbami praská oheň a na CD medzi skladbami počuješ absolútne ticho, a to ho fascinovalo.
Ivan sa pôvodne volal Kuvik, ale keďže jeho syn chodil do školy a deti sa mu vysmievali, že je kuvik, tak sa premenovali na Kubík, aby s tým mal mladý junior pokoj, tak kvôli nemu to spravili. Ináč sme ho stále nazývali Kuvik.
Prvý krát, keď sme mali také prvé osobné stretnutie s Ivanom, tak zavítal do garáže mojich rodičov na Zlatovskej u Dzúrikovcov, kde hrala kapela Chór vážskych muzikantov. My sme tam dosť často cvičievali a zrazu sa tam objavil chlap, ktorý vyzeral ako Mánička. My sme mali radosť, áno to je človek a cieľová skupina, pre ktorú my hráme túto muziku.
Neviem úplne presne, kedy Ivan začal nahrávať v štúdiu všelijaké kapely, ale predpokladám, že tá jeho pravá ruka mu robila taký hendikep, že mal ešte jednu tú ľavačku a tou dokázal obsluhovať všetky tie gombíky a tlačidlá na mixpultoch. V tom sa našiel, hudbu miloval a zažili sme s ním nespočetné množstvo pekných chvíľ veselých, neveselých, zadymených a pod. Ivanovo štúdio sa volalo ACR štúdio. V roku 1996 sme z nahratých pások z osemdesiatych rokov robili spolu výber na CD, ktoré sa volalo Nová doba so starým obsahom. Prvé jeho štúdio bolo pri trenčianskej tržnici pri obchodnom dome Družba. V suteréne v starej centrálke mal svoje doupě a tam sme za pár nocí premixovali tieto kazety a urobil nám prípravu na prvé oficiálne lisované CD, ktoré nám menežoval. U nejakých jeho kámošov v Zlíne nám vybavil jeho vylisovanie. Nakoniec sme zažili veľké dobrodružstvo, keďže ešte boli strážené hranice, tak sme 500 kusov vylisovaných CD aj s obalmi pašovali z Čiech na Slovensko a pod kobercami v aute sme ich s malou stlacenou ritkou viezli, pretože samotné to vydanie bolo veľmi drahé. 500 kusov stálo vtedy 40 000 korún československých a ešte k tomu by nám naparili nejaké clo a keďže sme vždy robili tieto veci v samizdate a sami sme si to platili. Naša značka Fukkavica recods bola vždy nezisková a všetko sme vždy rozdali, takže sme sa rozhodli, že to budeme pašovať. Ivan bol s nami a bolo to také dobrodružné, zvýšilo nám to tepy. Ivan sa potom prestahoval na Štefánikovu ulicu, kde mal jeden dom Robo Liška, vedľa bola predajňa Agi – náradie. Tam sme s ním nahrávali naše druhé oficiálne CD-čko. Volalo sa Panika rok 1998 až 2000. Trvalo to dva roky. Tej dĺžke prispelo nie že by me boli komótni, ale Ivan si dával dosť také pauzičky medzi nahávaním. Vždy sme nahrali hodinu dve a Ivan hovorí, dáme si pauzu, idem na kávu a medzi tým vyfajčil jednu až dve krabice cigariet. Keď sa vrátil po tej pauzičke tak sa nám aj občas stalo, že naša hladina alkoholu sa zvýšila o 2 promile a na niektorých nahrávkach je to aj počuť. U Mirečka speváka napríklad v skladbe Lena je v ľavom reproduktore spev s nula promile a v pravom je spev s dvomi promile. A Ivan neváhal a dal to takto dokopy. Je to trochu zaujímavé. Tretie naše ozajstné CD-čko, ktoré sme nahrávali bolo Plesniví starci. Bolo dokončené v roku 2005 a samozrejme sme ho znovu nahrávali dva roky, pretože Ivan a jeho pauzy nám to trošku predĺžili. Ale strašne som miloval chodiť do toho štúdia, to doupě na Štefánikovej ulici bolo magické. Na stene visel obrovský kontrabas, v ktorom sa otvárali také dvierka, tam mal kopu fliaš, z ktorých sme si stále ulievali. V jeho štúdiu vždy štípali každého oči. Keď sme odtiaľ prišli, všetky veci museli ísť do práčky, lebo to bolo ako údiareň. Takže Ivko si to proste užíval. Niekoľko balíkov cigariet denne to bolo proste pravidlo, že to musí byť. Ale máme veľmi pekné spomienky na to, pretože Ivan to robil svojsky. On keď niečo cítil, že to tak má byť, tak to spravil a nepýtal sa kapely, či to tak môže byť, ale to tak bolo. Toto CD Plesniví starci, ktoré nám vyrobil, bolo tohoto dôkazom. Je tam kopa piesní, ktoré sú každá z iného súdka. Potom, čo sme CD-čka nahrávali dva roky, tak sme sa rozhodli, že skúsime zrýchliť niekde inde, tak sme zakotvili v trošku inom štúdiu v Šúlekove vedľa Hlohovca a tam sme nahrávali CD-čka vždy jeden týždeň. Bolo to rýchle, ale nemalo to svoje čaro, nestihli sme sa tam ani stretnuť,nebolo to ono. Potom sme začali robiť mimo Ivana na kolene svoje ďalšie albumy. Ivan mal k našej kapele Chór vážskych muzikantov taký vzťah, pretože úplne prvú zostavu, kde hral Roman Olžbut, Ivan Drgoň, Julo Berith, Ľuboš Dzúrik a Rasto Dobransky a Mirko Puna, takže tí chalani Oblak, Ivan, Julo a ja sme boli sihoťári, ktorí sme bývali ob jeden panelák a poznali sme sa už odtiaľ. No a s Ivanom som sa veľa krát stretával už aj mimo štúdia, pretože som začal chodiť na štvorkolke, kvôli mojej diagnóze skleróza multiplex. Ivan mal kúpený skúter, svoju pravačku, ktorú väčšinou nosil za opaskom, si “prilepil” na riadidlá toho skútra a neváhal sa voziť po meste. A toto bol život na Pankáča. Ivan nahrával všelijaké kapely, či punkové, udergroundové, jazzmanov, či ľudovky, či folklór a vždy všetko robil s láskou a naplno ostal nám v našich srdciach ako dobrý priateľ, veľký dobráčisko a ostala po ňom strašne veľký kus peknej roboty. Myslím si, že už teraz je to trenčianska legenda, ktorá nahrávala skoro všetky kapely, ktoré boli v Trenčíne a veľmi si to vážime, že aj my sme patrili medzi jeho priateľov a rád by som sa poďakoval za všetko, čo si pre nás všetkých spravil. Ivan strašne nám chýbaš a za chviľu sme pri Tebe a budeme nahrávať. Ahoj.
Jurajov text:
Na začiatku je dobré začať, od začiatku. Ja som sa s Ivanom stretol z ničoho nič, keďže nie som pôvodom Trenčan. Nehral som sa s ním ani na pieskovisku, ani sme nechodili spolu do školy. Spoznali sme sa na svadbe. Nejaký vlasatý človiečik tam robil dídžinu. Keďže v podstate celú dobu sedel za mixpultom, vôbec som si neuvedomil jeho handicap… V prestávkach zábavy, sme sa rozprávali najmä o muzike a to nás nejako zblížilo. Naše ďalšie priateľstvo podporila mačka. Dodnes vlastním fotografiu, ktorú vtedy Ivo neveriac svojim očiam urobil. Sedel som na chvíľu sám u neho v izbe, v byte na Sihoti a počúval som „pinkfloydov“ z jeho kotúčového magnetofónu. Na vtedajšie pomery super mašina. Vychutnával som si kvalitný zvuk, keď v tom si ku mne dôstojnou, lenivou chôdzou vykračovala mačka. Nechal som ju prísť až do môjho lona, kde si potichučky začala priasť. Toto, si táto „perzská“ aristokratka, podľa Ivanových slov, nikdy k nikomu cudziemu nedovolila!
Mali sme spolu s Ivom aj oveľa prozaickejšie zážitky. Hrával som vtedy v jednej hudobnej skupine. Skúšali sme v dome pionierov v Trenčianskych Tepliciach, takže sme tam z Trenčína jazdili mojou škodovkou. Ivo sa občas zviezol tiež. Raz sa ma opýtal, či sa dá riadiť jednou rukou. Chcel si totiž kúpiť auto a chcel ho riadiť bez akýchkoľvek technických úprav. Dal som si teda ľavú ruku do vrecka a bez problémov som tú cestu odšoféroval. Naspäť do Trenčína už riadil Ivo a tak isto bez väčších problémov. Bolo rozhodnuté. Následne už jazdil na svojom povestnom chrobákovi…
Ja som sa len málo kedy zúčastnil Ivových pravidelných ranných kávičiek s priateľmi v meste, no vypili sme ich spolu celkom dosť u mňa v ateliéri, v Zlatovciach. Takmer štyridsať rokov, to už bolo o čom… Vždy s humorom a skoro nikdy s ťažkým srdcom na osud. Ivan bol v mojich očiach bojovník, a keď si na neho spomeniem, cítim úctu k človeku…
Juraj Oravec